Tí dvaja ľudia

Autor: Ivana Rebrová | 1.8.2016 o 18:43 | Karma článku: 2,93 | Prečítané:  384x

Každý človek na svete ich má. Známych - neznámych, vlastných - nevlastných, ba dokonca i tí ,,zo skúmavky" ich niekde majú. R O D I Č I A

Narodila som sa ako druhé dieťa ľuďom. Moja o desať rokov staršia sestra už bola pomaly samostatná, tak si naši jedného májového dňa povedali, že by bolo fajn, mať druhé dieťa. O deväť mesiacov po tomto uvedomení som uzrela svetlo sveta. Vo februári som vrieskala po celej myjavskej nemocnici ako zmyslov zbavená. Moja mama doteraz spomína na náš prvý očný kontakt. Vedela, že sa zábava skončila. 

Ešte mi dali aj také diabolské meno - Ivana. Keď ho vyslovíte nahlas, človek okamžite spozornie. Ale späť k mojim rodičom. Mali sme to so sebou navzájom ťažké. Ja som bola dieťa s vlastnou hlavou. Živšia ako štyri deti dokopy. Niekedy som nerozumela trestom, ktoré som za svoje nie príliš ideálne správanie dostala, ale časom pochopíte asi všetko. 

Moji rodičia. Mama dlhovlasá blondína, ktorá na svoj vek podľa mňa nebude vyzerať ani o 15 rokov. Na bicykli je spolu s mojím tatinom budúcim adeptom na Tour de France. Starostlivá až až. Vraví, že má problémy so sluchom, ale čo nechcete, aby počula, počuje dokonale. Občas je ako Jojo v Ríši divov, občas bojovná ako levica. Mali sme obdobie, keby sme nechápali jedna druhú, ale časom to prehrmelo a teraz môžem hrdo vyhlásiť, že tú pani, čo mi 10000000000000-krát volá, čo som jedla a či mi má niečo upiecť ľúbim ako koňa. 

Tatino je muž so šviháckym kukučom, na ktorého by pokojne letela aj nejaká 20tka. Na svoj vek absolútne vyzerá (vďaka za tieto gény, v budúcnosti sa mi budú hodiť). Pán športovec, ktorý ma naučil všetky sezónne aj kolektívne športy. Vďaka mu za to. Cez zimu lyžujeme, snowboardujeme. V lete plávame, hráme tenis, volejbal, chodíme sa korčuľovať. Trochu prchkú povahu som do špiku kosti zdedila po ňom. V čom sme rovnakí? Obaja sa dokážeme vytočiť do nepríčetnosti, ľudia nás proste ,,srať" nebudú. Obaja však veľmi rýchlo odpúšťame, ale nezabúdame. Sme hrdí, na to akí sme a ideme si svojou cestou. Môj tatino je muž muž môjho života, občas mi napadne veta : ,, Kde by som, bez neho len bola?" 

Moji rodičia ma vychovávali veľmi pozvoľne. Iné deti kopec vecí nemohli alebo naopak museli. Ja som tiež ako dieťa mala svoje povinnosti, ale nevybavujem si žiadne extrémne prípady. Ak sme mali problém, buď ja alebo moja sestra. Nechali nás, aby sme sa s ním popasovali a keď už sme si nevedeli rady, tak zakročili. To sa našťastie veľa razy nestalo. Ak sme sa dostali  do situácie, ktorú sme zapríčinili my a bola zlá. Samé sme si ju vyriešili a prišli sme len povedať výsledok. I keď ja viem, že môj tato nás potajme sledoval. 

Viem, že väčšina vyhlasuje, že rodičia sú najlepší na svete, ale u mňa to naozaj aj platí. Tie chlebíčky, čo mi urobila moja mama, keď sme sa sťahovali do bytu a ona nevedela ako nám má pomôcť, boli neuveriteľné. Ani sa nedá vymenovať koľkokrát mi takto ,,drobno" pomohli. Jednoznačne sú to kamoši :-) 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?