730 dní + 1 deň

Autor: Ivana Rebrová | 9.4.2016 o 12:25 | (upravené 9.4.2016 o 13:58) Karma článku: 5,73 | Prečítané:  529x

Kedysi som spoznala jednu ženu. Bola staršia, no pre mňa bola vzor. Vzor, o ktorom som ako dieťa ešte nevedela. Nemyslela som si, že ma jej život tak ovplyvní a že sa mi v ryje do mysle. Už to viem... 

Mala krátke prešedivelé vlasy. Podľa mňa mala peknú tradičnú rodinu. Manžela, ktorý bol úspešný zverolekár a dvoch skvelých synov. Oboch viedla k tomu, aby pokračovali v jej spôsobe života. Vychovala z nich mužov do života. Obaja sa na ňu skutočne veľmi podobajú. Každý v niečom inom. 

Často som sa jej pýtala, aký mala život, keď bola mladá. Hovorievala mi svoje obľúbené zážitky z detstva, ale i z obdobia, keď už mala deti. Keď som bola dieťa, mala som k nej iný vzťah. Pozerala som sa na ňu s rešpektom, ale niekde v mysli som vedela, že keď vyvediem čokoľvek vždy mi pomôže. Bývala kúsok od môjho domu. Na dvore sme s deckami vždy šantili a vymýšľali sme hlúposti. Občas som niečo vyšpekulovala, no mama sa to nikdy nedozvedela. Pohľad tej ženy ma naučil, čo je správne a čo by som robiť nemala, aby som potom nemusela vymýšľať, ako to napraviť. Nikdy však po mne nekričala, nenadávala mi. Ja som k nej mala obrovský rešpekt. Jej pochvala bola pre mňa viac ako tisíc pochvál od rodičov. U nej som si ju musela niečím zaslúžiť. Dodnes si pamätám, ako fajčila cigarety vo svojom kresle. Prizerala som sa očami dieťaťa. Olízala cigaretu, zapálila si a dym jej vychádzal cez ústa i nos. Keď dofajčila dala si mentolový cukrík a pokračovala v štrikovaní alebo v lúštení krížoviek. Nikdy som sa nestretla s osobou podobnou ako je ona. Spoznala som ju, keď už bola na dôchodku. Vždy som si hovorila, že keď budem v jej veku, chcem mať podobný život. Ráno vstávala okolo deviatej. Išla do mesta, aby nakúpila, čo potrebuje, porozprávala sa so známymi a prišla domov. Navarila obed, s manželom si dali kávu a išla oddychovať pred televíziu. Mala množstvo záujmov. Čítala obrovské množstvo kníh, piekla a varila ako najlepší šéfkuchár, štrikovala a háčkovala, lúštila krížovky a osemsmerovky, klebetila s kamarátkami. Občas išli s manželom na výlet pre seniorov, z ktorého vždy doniesla kopec vecí. Niekoľko krát do roka chodila do svojho rodného mesta, aby upratala hrob po rodičoch a stretla sa s priateľmi. Netrápili ju žiadne choroby a nerada vysedávala v čakárňach u lekárov. Mala oveľa lepší program, ako tam strácať čas. 

Keď som vyrástla, chodila som za ňou čoraz častejšie. Sledovali sme spolu tisíci diel telenovely a rozprávali sme sa. Hovorila som jej o všetkom. Vedela som, že to nikomu nepovie. Naučila ma hovoriť ,,prosím". Málokedy ma oslovila Ivana alebo Ivanka, ako jediná mi hovorila Iva. Keď som niekedy išla po námestí a počula som známe pískanie, otočila som sa a ona tam stála so svojím nákupným vozíkom. Vždy som jej s ním pomohla. Ešte sme samozrejme navštívili každý jeden obchod na námestí, niečo mi len tak kúpila a išli sme domov. Raz som s ňou dokonca bola i na výlete v jej rodnom meste. Krásne miesto. Dali sme si zmrzlinu a kávu a išli sme domov. Samozrejme mi urobila malú prehliadku, povedala kde - čo - kedy a ako robila. Dokázala rozprávať hodiny. Občas ma už bolela hlava, ale inak som ju počúvala veľmi rada. Najlepšie boli chvíle, ktoré sme trávili spolu samé. Či už pri štvrtkových nákupoch potravín v Kauflande alebo upratovaním pivnice. Oprela sa o vozík a uličku po uličke prechádzala. Nechala sa nahovoriť na kúpu každej hlúposti, len aby mi spravila radosť. Potom sme išli do obuvi, kúpila si topánky, ktoré podľa mňa neboli pohodlné a išli sme domov. Vždy poďakovala a pozvala ma k obedu. 

Keď mi občas jeden z jej synov hovorí zážitky z detstva, len sa zabávam. Pravidelne usporadúvali canastové turnaje. Dospelí si sadli ku kuchynskému spolu a hrali. Do rána. Keď sa chlapci prišli pozrieť, čo dospelí robia, nič nevideli. Dym z cigariet a dýmiek bol taký hustý, že len zaželali dobrú noc a nechali ich hrať ďalej. Ja si tiež vybavujem niekoľko skvelých zážitkov. Táto žena nám všetkým neuveriteľným spôsobom zvyšovala imunitu. Ako? Vždy na Vianoce robila približne 15 druhov koláčov. Ja som ich delila do troch krabíc rovnakým dielom. Jedna krabica im, druhá jednému synovi a jeho rodine a tretia druhému synovi a jeho rodine. Samozrejme, s pečením som jej pomáhala, čiže som sa i niečomu priučila. Následne 25. decembra, každý rok pripravila slávnostný obed. Osem kilová morka so štyrmi stehnami a neuveriteľný zemiakový šalát. Keďže nás bolo vždy veľmi veľa a spotreba jedla bola obrovská. Šalát nemala, kde pripravovať. Vzala lavór, v ktorom predtým máčala handru, s ktorou umývala zem a urobila v ňom šalát. Jasné, že ten lavór predtým umyla, ale aj tak. Niektorí by to odsúdili okamžite :-). Potom ako sme sa všetci najedli, umyla riad. Jednou utierkou utrela, pot sebe z čela (viete si predstaviť, čo je to variť pre toľko ľudí), psovi papuľu (bradáč má dlhé fúzy, nech nekvapká na zem, keď dopije) a nakoniec riad :-) Doteraz sa na tom veľmi smejem, keď si spomeniem na dôvod, prečo som bývala málo chorá. 

Akékoľvek zaužívané hodnoty a normy dokázala poprieť mávnutím ruky. No poviem vám, také úžasné Vianoce som potom nikdy nezažila. Pre celú svoju rodinu bola nejakým uzlom, ktorý držal všetkých pokope. Chcela, aby sa všetci mali dobre, aby boli šťastní. Rodina, jej synovia i jej vnúčatá. Každý vedel, že za ňou môže hocikedy prísť. Doteraz neviem, či ona mala taký istý pocit zo svojej rodiny. Či sa ona mohla spoľahnúť. 

Už to budú dva roky, čo ju nemôžem navštíviť. Rozprávam sa s ňou, ale stále. Viem si domyslieť odpovede i rady, ktoré by mi dala. Už to budú dva roky, čo na pseudo vytvorenej miestnosti pre poslednú rozlúčku bolo napísané jej meno. Farár tam hovoril nejaké nezmysly o jej živote. Do kostola nechodila, hovorila, že za ňu sa modlí jej manžel. Bol to celkom pekný jarný deň. Slnko svietilo a ľudí bolo v tej miestnosti veľa. Keď obrad skončil, zaradila som sa sprievodu. Niečo vo mne mi vravelo, že by som mala asi plakať a v tom začalo pršať. Lokálny mrak len nad cintorínom, inak svietilo slnko. A ja som sa začala smiať. Vedela som, že to je znamenie. Žiadne nadprirodzené sily. Proste sa len tam, kde bola rozčuľovala nad tými hlúposťami, čo hovoril ten farár a nad celým tým smútkom, ktorý sa niesol vzduchom. Jednoducho to na tomto svete zabalila, lebo si to tak sama rozhodla. Ako vždy. Sama sa rozhodla, pripravila všetko pre to, aby s tým jej rodina nemala žiadne opletačky a išla. Nechcela nikoho zaťažovať, ani otravovať. Bola a pre mňa stále je veľmi silná a inšpiratívna žena. 

Mám ťa veľmi rada babi ! 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?